Letka 13
 

I. frontová garnitúra letky 13 na východnej fronte.

Nákup moderných stíhacích lietadiel Bf 109E, ako aj absolvovanie výcviku lietajúceho a pozemného personálu vzdušných zbraní vo výcvikovej základni  Jagdgruppe Drontheim v dánskom Grove, umožnil veleniu slovenského letectva zostaviť plnohodnotnú bojovú jednotku, ktorá mala plniť úlohy stíhacej ochrany v priestore bojového nasadenia Rýchlej divízie (ďalej RD). Príprava príslušníkov 1. frontovej ganitúry letky 13 a samotné velenie tejto letke na fronte bolo zverené skúsenému veliteľovi letky 13 - stot. let. Ondrejovi Ďumbalovi, ktorý sa v čase od 3. júla 1941 do 15. augusta 1941 zúčastnil s letkou 13 aj na jej prvom frontovom nasadení na východnom fronte.

Vzhľadom na skutočnosť, že letka 13 nebola na plných počtoch, v prvom rade bolo potrebné doplniť jednotku odborne pripravenými stíhacími letcami, ako aj zodpovedajúcim pozemným personálom. Z tohto dôvodu boli na základe Dôverného rozkazu leteckého pluku čís. 47/1942, článok 7, dňom 31. augusta 1942 premiestnení k leteckej rote Pieštany s určením pre letku 13 traja príslušníci leteckej roty Spišská Nová Ves - letka 12: rtk. Jozef Drlička, čtk. Jozef Vincúr a čtk.František Jamrich. V zhode s tým istým rozkazom boli k letke 13 trvalo pridelení aj ďalší piati príslušníci leteckej roty Piešťany - letky 11: rtk. rtm. let František Cyprich, rtk. Pavol Zeleňák, rtk. Tomáš Cyprich, čtk. Jozef Jančovič a čtk. Peter Kvasnička. Po tomto personálnom doplnení mala letka 13 v stave celkom štrnásť stíhacích letcov. 

Príprava štrnástich vybraných stíhacích letcov 1. frontovej garnitúry letky 13 sa prakticky realizovala od 1. septembra 1942 do 7. októbra 1942, keď bola letka pripravená na samotný odchod do poľa. Vykonanie ostrých strelieb na leteckej strelnici Nový Dvor - Malacky, v nemeckej ochrannej zóne, ktoré všestranne zabezpečoval slovenský letecký detašmán a hospodárska stotina, sa stalo de facto vyvrcholením príprav odletu na východný front. Na základe schváleného plánu mali príslušníci 1. frontovej garnitúry letky 13 tieto streľby absolvovať v dňoch 14. - 19. septembra 1942, ale podľa údajov v dochovaných zápisníkoch letov príslušníkov 1. frontovej garnitúry letky 13, ako aj podľa obsahu článku 6 Dôverného rozkazu leteckého pluku čís. 57/1942 z 22. septembra 1942, vykonali stíhači bojové streľby až v dňoch 21. - 25. septembra 1942.

Na prvé bojové lety spojené s ostrou streľbou z palubných guľometov na vytýčené pozemné ciele piloti štartovali už v skorých popoludňajších hodinách 21. septembra 1942. Po troch dňoch intenzívneho lietania na šiestich stíhačkách Bf 109E dostali rozkaz zaútočiť na určené pozemné ciele streľbou z kanónov svojich lietadiel. Dňa 25. septembra 1942 po absolvovaní 5 až 9 letov spojených s ostrou streľbou z paľubných zbraní absolvovali príslušníci letky aj záverečné streľby.

Po zložitých rokovaniach predstaviteľov slovenského MNO a WZ s predstaviteľmi Nemeckej leteckej misie na Slovensku sa podarilo dohodnúť, aby letka 13 bola nasadená v operačnom priestore slovenskej RD. Zároveň sa podarilo dohodnúť, aby letka 13 podliehala po stránke disciplinárnej a personálnej priamo veliteľovi RD. Po taktickej stránke podliehala príslušnému veliteľovi nemeckej stíhacej skupiny.

Presun pozemného sledu neúplnej taktickej skupiny Ďumbala (bez 4. batérie DPLP) sa uskutočnil v dňoch od 14. do 28. októbra 1942. Dlhá a únavná cesta zo Slovenska na východný front sa realizovala tromi spôsobmi. Trasa Piešťany - Žilina - Krakov - Ľvov (Lemberg) - Dnepropetrovsk - Kerč po železnici, trasa Kerč - Tamaň po mori a Tamaň - Majkop po vlastnej osi. Spolu s pozemným personálom odišli do poľa takpovediac po vlastných aj štyria príslušníci lietajúceho personálu, pre ktorých na Slovensku neboli k dispozícií letuschopné stíhacie lietadlá Bf 109E. Týmito „nešťastníkmi" bola štvorica kamarátov - rtk. Pavol Zeleňák, čtk. Ján Režňák, čtk. Jozef Štauder a čtk. Jozef Vincúr. Za veliteľa skupiny, ktorú tvorilo 211 príslušníkov leteckého pluku, bol určený zástupca veliteľa letky 13 por. let. Vladimír Kriško.

Presun lietajúceho sledu sa uskutočnil v dňoch od 27. októbra 1942 do 4. novembra 1942 na trase Piešťany - Kamenica nad Cirochou - Ľvov - Proskurov - Kirovograd - Záporožie - Rostov - Majkop. Dňa 17. októbra 1942 odštartoval z letiska v Piešťanoch rtk. Štefan Martiš na Bf 109E-4, W. Nr. 3194 ako technický predvoj lietajúceho sledu. Jeho úlohou bolo na miestach plánovaných medzipristátí zabezpečiť potrebnú technickú pomoc pre svojich kolegov z lietajúceho sledu. Túto úlohu sa mu však nepodarilo splniť, pretože už počas medzipristátia na letisku Ľvov havaroval. Zo svojho ťažko poškodeného Emila  však vyviazol len s ľahkým zranením. Vzhľadom na stupeň závažnosti poškodenia lietadla bol Š. Martiš prinútený zanechať stíhačku neschopnú letu v starostlivosti nemeckých leteckých mechanikov - príslušníkov Ľvovských leteckých dielní. Do materskej posádky sa vrátil vlakom práve včas, aby sa zúčastnil na oficiálnej rozlúčke zastupujúceho veliteľa vzdušných zbraní - náčelníka štábu VVZ pplk. gšt. Alojza Ballaya s príslušníkmi lietajúceho sledu 1. frontovej garnitúry letky 13.  Napriek neúspechu Martišovej misie, presun lietajúceho sledu letky 13 sa začal 27. októbra 1942. Krátko po jedenástej hodine sa vzniesla z piešťanského letiska osemčlenná skupina lietadiel, označených výsostnými znakmi slovenských vzdušných zbraní. Túto skupinu tvorilo sedem stíhačiek Bf 109E, ktoré pilotovali stot. let. Ondrej Ďumbala, por. let. Ján Gerthofer, rtk. rtm. let. František Cyprich, rtk. Jozef Švejdík, rtk. Jozef Drlička, čtk. František Brezina, čtk. Jozef Jančovič, a jedno lietadlo Praga E-241.19 pilotované čtk. Izidorom Kovárikom. S ním na mieste pasažiera letel hlavný mechanik letky 13 zvk. rtm. let. Robert Nerád. 

Pred odletom skupiny vykonal náčelník štábu VVZ pplk. gšt. A. Ballay prehliadku nastúpených letcov a po krátkom príhovore sa so všetkými osobne rozlúčil. Veliteľ letky 13 stot. let. O. Ďumbala ešte krátko pred odletom urobil poslednú zmenu v zostave lietajúceho sledu letky 13. Oznámil rtk. J. Setvákovi, že toho dňa nepoletí s jednotkou na front, pretože musí zabezpečiť prelet stíhacieho lietadla Bf 109E z letiska vo Viedni na letisko leteckého pluku v Piešťanoch. Zaujímavosťou na tomto príbehu je fakt, že plánované prevzatie lietadla vo Viedni - Aspene a jeho následný prelet na Slovensko sa neuskutočnil a rtk. J. Setvák - rodák z Bošáce pri Trenčíne, odišiel za svojou jednotkou spolu s rtk. Š. Martišom a tromi vojakmi pozemného sledu vlakom až 31. novembra 1942.

Pretože slovenské messerschmitty nemali prídavné palivové nádrže, museli príslušníci lietajúceho sledu častejšie absolvovať medzipristátia, aby doplnili pohonné hmoty, čo sa nezaobišlo bez leteckých nehôd. Už počas prvého medzipristátia na letisku v Kamenici nad Cirochou asi o 12.15 h mal Drličkov Emil technickú poruchu na podvozku, preto J. Drlička s lietadlom pristál núdzovo na brucho. Jeho Messer  bol čiastočne poškodený. Napriek spomenutej nepríjemnej udalosti ešte v ten istý deň odštartovala skupina stot. let. 0. Ďumbalu (bez smoliara J. Drličku) smerom na Ľvov. Lenže ani na Ľvovskom letisku sa medzipristátie neobišlo bez nehody, keď havaroval samotný veliteľ letky 13 stot. let. O. Ďumbala, ktorý letel na Bf 109E-3, W. Nr. 2945. Haváriu pri pristávacom manévri spôsobilo neočakávané zaklapnutie zámky podvozka. Dôsledok tejto leteckej havárie? Ďumbalova stíhačka utrpela ťažké poškodenie smerového kormidla a preto nebola schopná ďalšieho letu. Uviesť lietadlo opäť do letuschopného stavu trvalo príslušníkom nemeckých leteckých dielní takmer štyri dni. A tak slovenská skupina odletela do Proskurova až 31. októbra 1942.

Dňa 4. novembra 1942 o 13.33 h po leteckej anabáze po obrovských šíravách ZSSR dorazil lietajúci sled letky 13 do miesta svojho prvého frontového pôsobiska a operačného nasadenia - kaukazského Majkopu, avšak bez jedného z najúspešnejších slovenských stíhačov - víťaza od dneperského Garnostaipola - rtk. J. Drličku, na ktorého sa od jeho odchodu do poľa neustále lepila smola. Jeho Messer ho pri ďalšom prelete opäť sklamal. Pre technickú poruchu pohonnej jednotky Daimler-Benz DB 601 musel núdzovo pristáť na letisku Umaň. Núdzové pristátie bolo hladké a po výmene motora bolo lietadlo opäť letuschopné. Driička sa napokon pripojil k letke 13 až v polovici decembra 1942. 

Až po príchode lietajúceho sledu letky 13 do Majkopu ležiaceho asi 70 km juhovýchodne od Krasnodaru, bola taktická skupina Ďumbala úplná. Letka 13, krycí názov "Silvester 3", bola po takticko-operačnej stránke pričlenená k nemeckej stíhacej skupine 52. stíhacej eskadry (II./JG 52), ako jej 13. slovenská letka (13. Slow. Staffel/JG 52). Stíhacia eskadra pod velením Maj. Dietricha Hrabaka operovala v rámci Luftflotte 4, ktorej veliteľom bol Gen.Fm. Wolfram von Ríchthofen - bývalý veliteľ Légie Condor a bratranec legendárneho stíhacieho pilota z obdobia 1. svetovej vojny "Červeného baróna" Manfreda von Richthofena. Pre slovenskú letku bolo pričlenenie k nemeckej 52. stíhacej eskadre určite veľkým vyznamenaním, pretože táto nemecká jednotka patrila už v čase príchodu príslušníkov letky 13 na východný front medzi elitné stíhacie jednotky Luftwaffe. Počas 2. svetovej vojny v jej radoch slúžilo množstvo expertov leteckého boja akými určite boli Maj. Erich Hartmann - 352 zostrelov, Maj. Gerhard Barkhorn - 301 zostrelov, Maj. Gunther Rall - 275 zostrelov, Obst. Hermann Graf - 212 zostrelov, Maj. Walter Krupinski - 197 zostrelov.

Hoci slovenská letka 13 podliehala priamo veliteľovi nemeckej II. stíhacej skupiny 52. stíhacej eskadry Luftwaffe (II./JG 52) Hptm. Johannesovi „Mackymu" Steinhoffovi, od ktorého dostávala rozkazy na vykonanie jednotlivých operačných letov, konkrétny personálny výber pilotov zostal v právomoci veliteľa letky 13. Letka stot. let. O. Ďumbalu bola zároveň aj relatívne samostatným personálnym, organizačným i hospodárskym subjektom.

Slovenskí stíhači sa po príchode do Majkopu stretli aj s príslušníkmi chorvátskej stíhacej letky, ktorú mali nahradiť v zostave nemeckej 52. stíhacej eskadry. Touto leteckou jednotkou bola 15. chorvátska stíhacia letka potpukovníka Franjo Džala (15. Kroat. Staffel/JG 52), ktorá bola dňom 15. novembra 1942 stiahnutá z prvej línie za účelom oddychu vo vlasti. Chorvátski stíhači vykonali do tohto času 3698 vzletov, z toho 2460 bojových, pri zisku 164 overených vzdušných víťazstiev a viac ako tridsiatky neoverených. Tieto výsledky docielili pri strate svojich šiestich  letcov. 

Svoje miesto v zostave taktickej skupiny Ďumbala po príchode do Majkopu zaujala aj 4. ľahká batéria DPLP (krycí názov "Kongo 4"). Slovenskí protilietadlovci vybudovali po obvode majkopského letiska osem palebných postavení pre svoje 20 mm protilietadlové kanóny typu Oerlikon. Obavy slovenského velenia pred prípadnými leteckými útokmi nepriateľa boli opodstatnené, pretože už 29. októbra 1942 o 15.00 h preniklo
nad Majkop vo veľkej výške osamelo letiace sovietske dvojmotorové bombardovacie lietadlo (pravdepodobne Petljakov Pe-2). Nemecká ľahká protilietadlová obrana začala okamžitú paľbu. Avšak vysoká letová hladina lietadla, ako aj obmedzený dostrel ľahkého flaku robili streľbu neúčinnou. Sovietsky dvojmotorový bombardér zhodil šesť leteckých bômb, ktoré zabili sedem miestnych civilných obyvateľov a jedného nemeckého vojaka. V ten istý deň v nočných hodinách podnikli sovietske dvojplošníky (pravdepodobne Polikarpov Po-2), prekvapivý rušivý nálet na letisko Majkop. Bombardovací nálet nebol úspešný a letecké bomby nezasiahli žiaden vojenský cieľ. V dňoch 30. októbra 1942 a 2. novembra 1942 sa útoky sovietskeho letectva na Majkop zopakovali. Treba zdôrazniť, že sovietske dvojplošníky sa prikrádali k cieľu s maximálne priškrteným prípadne aj s vypnutým motorom. Posádky lietadiel cieľ zameriavali podľa táborových ohňov, či iných v noci dobre viditeľiých bodov. Hoci spôsob ich boja sa zdal byľ viac ako archaickým - nehodiacim sa do modernej leteckej vojny, samotné výsledky bojovej činnosti boli často prekvapivo dobré. Pri prvých letoch z nového materského letiska sa slovenskí stíhači zamerali na rekognoskáciu terénu, na nácviky štartov a pristátí, na hliadkovanie nad letiskom a predovšetkým na orientačné lety v dvoj a štvorčlenných rojoch v okruhu tridsiatich kilometrov od Majkopu. Prvé takéto lety absolvovali už päť dní po svojom prílete do Majkopu -t. j. 9. novembra 1942. Svoj prvý bojový úspech na fronte zaznamenali príslušníci 1. frontovej garnitúry letky 13 dňa 28. novembra 1942. 

Na základe nariadenia stot. let. O. Ďumbalu sa 31. decembra 1942 začal presun bojovej skupiny na nové pôsobisko v Krasnodare . Vtedy príslušníci 4. ľahkej protilietadlovej batérie začali postupne likvidovať svoje palebné postavenia. Zároveň začali prípravy na neľahký presun po vlastnej osi do Krasnodaru. Odvtedy protilietadlovú obranu Majkopu zabezpečovala iba jedna nemecká protilietadlová batéria vyzbrojená najúčinnejšími a najobávanejšími protilietadlovými kanónmi 2. svetovej vojny - 88 mm PL kanónmi typu Flak 37, ktoré boli umiestnené v palebných postaveniach v blízkosti letiska Majkop-Západ. 

Už 1. januára 1943 vydal stot. let. O. Ďumbala rozkaz na celkovú evakuáciu jednotiek slovenskej taktickej skupiny z Majkopu a na presun do Krasnodaru. Presun lietajúceho sledu na novú leteckú základňu Krasnodar I. sa začal v ranných hodinách 2. januára 1943. Pilotovi stíhacieho lietadla trval presun približne 15 minút.

Zložitá situácia na fronte negatívne poznačila zdĺhavý presun jednotiek pozemného sledu taktickej skupiny Ďumbala z Majkopu do Krasnodaru v januári 1943 po preťažených komunikáciách v náročných poveternostných podmienkach. 

Dalším frontovým pôsobiskom príslušníkov slovenskej taktickej skupiny sa stalo poľné letisko Slavjanskaja, na ktoré sa po častiach presúvali jej jednotky. Prví príslušníci letky 13 sa do Slavjanskej presunuli už 31. januára 1943.

Vzhľadom na postup Červenej armády smerom na Krasnodar bol v čase od 9. -10. februára 1943 premiestnený technický pozemný personál letky 13, ako aj najnutnejší letecký materiál na zabezpečenie prevádzky bojových lietadiel, na poľné letisko Slavjanskaja  štvoricou osvedčených trojmotorových nemeckých transportných lietadiel Ju 52.

Na rozľahlom poľnom letisku zotrvali príslušníci letky do 17. februára 1943. Počas tohto po všetkých stránkach nepríjemného pobytu, poznamenaného nočnými bombardovacími náletmi sovietskeho letectva, si príslušníci letky zapísali na svoje konto štyri vzdušné víťazstvá pri jednej vlastnej strate. 

Na základe rozkazu pojazdný sled letky 13 vykonal od 17. februára 1943 do 1. marca 1943 presun po vlastnej ose v smere Slavjanskaja - Tamaň - Kerč. K pozemnému sledu letky 13 sa 1. marca 1943 pripojila aj 8. batéria DPL - krycí názov "Sidónia 3". Ale od jej príslušníkov sa odvrátila vojnová šťastena. O 15.00 h, krátko po odchode z priestoru letiska, napadla kolónu vozidiel slovenskej batérie smerujúcu zo Slavjanskej do Temrjuku skupina nepriateľských lietadiel. Pri útoku zahynul stk. v zál. František Odovský. Ťažko ranený stk. v zál. Karol Rlický zomrel na následky zranení o deň neskôr v nemeckej poľnej nemocnici. Ľahšie zranenia utrpeli aj ďalší traja príslušníci jednotky.

Lietajúci sled letky a určený pozemný technický personál absolvoval túto trasu v dňoch 16. -17. februára 1943. Na presun pozemného personálu letky sa opäť osvedčila pätica nemeckých lietadiel Ju 52. Svoju bojovú činnosť na letisku Kerč IV začali slovenskí letci 17. februára 1943. Toto letisko bolo v lepšom technickom stave ako letisko v Slavjanskej a s letkou 13 na ňom boli dislokované aj iné Staffel patriace do podriadenosti II. skupiny 52. stíhacej eskadry. Jednou z nich bola aj 6. stíhacia letka 52. stíhacej eskadry.

Napriek zlepšenému systému logistickej podpory bojujúcich leteckých jednotiek Luftwaffe nebola materiálna situácia letky 13 ani vo februári 1943 najlepšia. Letka disponovala šiestimi lietadlami Bf 109G, z ktorých štyri boli nové a dve lietadlá frontovou službou opotrebované do takej miery, že bola potrebná výmena ich pohonných jednotiek, resp. celková revízia motorov. Vzhľadom na postupnú modernizáciu leteckého parku letky 13 prostredníctvom dodávok Bf 109G-2 a G-4 boli lietadlá vo verzii F (Friedrich) postupne odovzdávané nemeckej strane. Posledné lietadlá vo verzii Friedrich letka 13 odovzdala 5. marca 1943.

Koncom marca 1943 došlo vo velení II. skupiny 52. stíhacej eskadry Luftwaffe k personálnej zmene, keď Hptm. Johanna "Macky" Steinhoffa vo funkcii vystriedal Hptm. Gerhard Barkhorn. Personálne zmeny sa nevyhli ani letke 13. Jej veliteľ, mjr. let. O. Ďumbala (povýšený na majora letectva s účinnosťou od 1. apríla 1943), si dobre uvedomoval nadmernú fyzickú aj psychickú záťaž svojich stíhačov, ktorí boli nepretržite nasadzovaní na fronte od 4. novembra 1942. Preto požiadal velenie slovenských vzdušných zbraní o obmenu personálu letky. Jeho oprávnenú požiadavku vzalo velenie vzdušných zbraní na vedomie. Na základe nariadenia VVZ číslo 41.205/Dôv.let.l943 zriadilo v rámci leteckého pluku v Piešťanoch výcvik na lietadlách Me 109, do ktorého bolo vybraných trinásť stíhačov - frekventantov nočného stíhacieho kurzu. Po absolvovaní výcviku na Me 109 z nich bola vytvorená 2. frontová garnitúra letky 13. Za veliteľa výcviku určili veliteľa letky 12, stot. let. Jozefa Páleníčka, ktorý v novom služobnom zaradení zotrval len do 10. apríla 1943, pretože na základe nariadenia VVZ číslo 41.605/Dôv.osob.l943 bol ustanovený do funkcie veliteľa letky 13 v poli. Do poľa odletel 15. apríla 1943 na kuriérnom lietadle Caudron Cu 445 po trase Trenčianske Biskupice - Ľvov - Proskurov - Vinica - pozdĺž rieky Bug až po Nikolajev - Cherson - Perekop - Dsankoj - Kerč IV. Spolu s ním k letke 13 odleteli aj npor. let. Vladimír Kriško a por. let. Jozef Varinský. V. Kriško mal po svojom príchode k materskej letke opäť vykonávať frontovú službu ako bojový stíhací letec. J. Varinský ako vojnový korešpondent mal počas jedného mesiaca zhromažďovať faktografický materiál dokumentujúci hrdinskú frontovú činnosť jednotiek taktickej skupiny Ďumbala -t. j. o letke 13, 4. batérii DPL a motorizovanej rote hlásnej služby OVZ. K samotnému prevzatiu velenia letky 13 v poli došlo 20. apríla 1943. Mjr. let. O. Ďumbalu po príchode na Slovensko na základe nariadenia VVZ čís. 41.988/Dôv.let.l943 ustanovili za vedúceho výcviku na lietadlách Me 109. Súčasne ho poverili personálnou a materiálnou prípravou vystriedania letky 13 v poli.

Pokiaľ ide o ďalší osud slovenských stíhačov na východnom fronte treba konštatovať, že 1. apríla 1943 sa po 13-dňovom pobyte na letisku Tamaň presunula bojová časť tetky 13 na letisko Anapa, ktoré ležalo na pobreží Čierneho mora. V priestore svojej operačnej činnosti sa slovenskí piloti stretávali s veľkou aktivitou sovietskeho letectva. Nový veliteľ letky, stot. let. J. Páleníček, pri hodnotení činnosti svojej leteckej jednotky za obdobie apríla 1943 okrem iného konštatoval: "V úseku, v ktorom .... je letka pridelená, zvýšila sa letecká činnosť nepriateľa v takej miere, že piloti musia prijať, hlavne pri letoch doprovodných, boje až s 10-násobnou presilou. Na našom úseku sa teraz objavili i anglické lietadlá "Spitfire" a už dávnejšie americké lietadlá "Airacobra". Podľa vyjadrení veliteľa letky sa uvedené typy spojeneckých lietadiel vyrovnali "vlastnostiam lietadiel Messerschmitt Bf 109 vo verzii G-2 a G-4". Vzhľadom na početnú prevahu nepriateľa absolvovali slovenskí stíhací letci svoje bojové lety už len v skupinách a nie v rojoch ako doposiaľ. 

Avšak chvíle duševného a fyzického oddychu boli čoraz vzácnejšie, keďže sovietske letectvo enormne zvýšilo aktivitu. Nárast činnosti sovietskeho letectva vzal na vedomosť aj Hptm. G. Barkhorn, veliteľ II. skupiny 52. stíhacej eskadry Luftwaffe, ktorý nariadil, aby sa všetky letky skupiny doplnili na bojový stav. To znamenalo, že nemecké letky disponovali pätnástimi stíhacími lietadlami a rovnakým počtom letcov. Stot. let. J. Páleníček upozorňoval na túto skutočnosť nasledovným spôsobom: "Nakoľko letka nemôže byť teraz doplnená na nový bojový počet personálom, prosím, aby s tým bolo počítané pri školení nových pilotov pre letku a tiež aspoň tromi pilotmi ako záloha".

Tri dni pred príchodom stot. let. J. Páleníčka k jednotke začala sa jedna z najväčších leteckých bitiek v dejinách vojen - letecká bitka nad Kubáňou, ktorá v rôznej intenzite trvala až do 7. júna 1943. Zapojili sa do nej aj príslušníci slovenskej letky 13. V leteckej bitke nad kubáňskym predmostím si zmerali sily v neľútostných leteckých súbojoch na život a na smrť piloti nemeckej Luftwaffe s letcami sovietskych vzdušných síl Severo-Kaukazského frontu, ktorým velil generál Konstantin Andrejevič Veršinin.

K 20. aprílu 1943 disponovalo velenie vzdušných síl Severo-Kaukazského frontu 900 bojovými lietadlami. Atmosféru leteckej bitky výstižne dokumentovali slová veliaceho sovietskeho generála K. A. Veršinina:  "Tento konflikt bol intenzívny a dlhotrvajúci Po mnoho dní boli vo vzduchu stovky lietadiel, uskutočnilo sa až sto leteckých súbojov. Tam, pri obci Abinskaja, kde som mal svoje veliteľské stanovište, bolo možné každých desať minút zaznamenať jedno zasiahnuté lietadlo padajúce z neba".

V leteckej bitke nad Kubáňou hodlalo sovietske velenie získať vzdušnú nadvládu na južnom úseku frontu a tým zabezpečiť ochranu a vzdušnú podporu pozemným silám Severo-Kaukazského frontu v boji s jednotkami nemeckej 17. armády . Boj o oslobodenie Kaukazu trval vyše päť mesiacov, no hlavný zámer sovietskeho velenia sa predsa len nepodarilo splniť v plnom rozsahu. Napriek tomu, že hlavné sily skupiny armád A boli porazené, neboli rozbité a podarilo sa im ustúpiť na Tamaňský polostrov a do priestoru severne od Rostova. Výsledkom leteckej bitky nad Kubáňou bolo, že sovietske letectvo získalo jednoznačnú vzdušnú nadvládu na južnom úseku nemecko-sovietskeho frontu. Letecká bitka nad Kubáňou svojim rozsahom, masovosťou a výsledkami prevýšila rámec bojových operácií Severo-Kaukazského frontu. Pre sovietske vzdušné sily to bola škola bojového majstrovstva. Sovietske stíhacie letectvo začalo na Kubáni s úspechom členiť svoje bojové formácie tak, že obsiahlo široký horizontálny a vertikálny vzdušný priestor. Toto členenie sa do histórie vojenského letectva dostalo pod názvom '"kubáňska etažerka". 

Po odsune nadbytočného mužstva a materíálu z Nikolajeva na Slovensko vykonala zostávajúca časí letky v čase od 15. do 18. júna 1943 presun po trase Nikolajev - Kerč. Letka 13 mala v tomto období vo svojej výzbroji desať bojaschopných lietadiel Bf 109G-2 a G-4 a jedno kuriérne E-241. Autopark jednotky po odoslaní prebytočného materiálu z Nikolajeva na Slovensko tvorilo 16 nákladných automobilov, motorová cis terna a osobné vozidlo Praga AV. Veliteľ letky hodnotil zdravotný a morálny stav svojich mužov ako dobrý. Dňa 18. júna 1943 sa z nemocnice v Simferopole vrátil k jednotke rtk. J. Setvák. Po dvojtýždňovom zotavení sa opätovne zapojil do bojovej činnosti.

Krátko pred skončením operačnej činnosti 1. frontovej garnitúry letky 13 na východnom fronte prevzalo 16. júna 1943 desať vybraných príslušníkov 52. stíhacej eskadry Luftwaffe z rúk veliteľa slovenskej RD, ako ocenenie výsledkov spoločnej bojovej činnosti proti nepriateľovi, slovenské vyznamenania Za hrdinstvo II. a III. stupňa. Medzi vyznamenanými príslušníkmi JG 52 a 13. slov./ JG 52 nechýbali takí úspešní stíhací letci ako veliteľ JG 52 Maj. Dietrich Hrabak, Hptm. Helmut Kuhle, Hptm. Gerhard Barkhorn, Oblt. Wilhelm Batz, Lt. Heinrich Sturm - všetci obdržali vyznamenanie Za hrdinstvo II. stupňa. Vyznamenanie Za hrdinstvo III. stupňa dostali Oblt. Erich Henk, Oblt. Paul Linxen, Uffz. Herbert Bredtmann (13. slov./ JG 52) a Lt. Karl Marjanka.

Činnosť príslušníkov 1. frontovej garnitúry letky 13 pokračovala v nezmenšenej intenzite až do 7. júla 1943, keď bol pôvodný personál letky 13 vystriedaný 2. frontovou garnitúrou. Do toho času vykonali príslušníci 1. frontovej garnitúry celkom 1504 bojových letov, počas ktorých s nepriateľom vybojovali 206 vzdušných súbojov a získali 154 potvrdených vzdušných víťazstiev pri štyroch vlastných stratách v radoch lietajúceho personálu. Najúspešnejším slovenským stíhačom sa stal rtk. J. Režňák, ktorý získal 32 vzdušných víťazstiev, nasledovaný rtk. I. Kovárikom (28 zostrelov) a npor. let J. Gerthoferom (23 zostrelov). Príslušníci letky 13 sa vrátili na Slovensko vlakovým transportom 17. júla 1943 a svoje frontové dobrodružstvo zavŕšili osemdňovým pobytom v karanténnej stanici v Harmanci.

-------------------------------------------------------------------------------
Zdroj: Slovenské letectvo 1939-1944, Peter Šumichrast, Viliam Klabník
 

Straty I. frontovej garnitúry letky 13 na východnej fronte.
 

Jozef Drlička (2.1.1943)

V priestore asi 50 km. východne od Tuapse sa dostala dvojica slovenských stíhačov rtk. Jozef Drlička a čtk. Izidor Kovárik do leteckého súboja s presilou sovietskych stíhačov letiacich na LaGG-3. Počas krátkeho prudkého boja boli slovenskí piloti od seba oddelení a čtk. I. Kovárik už viac krát svojho vedúceho nevidel. Po vystrieľaní všetkej munície z palubných zbraní sa odpútal od nepriateľa a podľa pokynov zo zeme pristál na leteckej základny v Krasnodare. O svojom vedúcom rtk. J. Drličkovi, ani o osude jeho lietadla Bf 109F, W. Nr. 8798 nevedel podať žiadne spresňujúce informácie. Rtk. J. Drlička sa k svojej jednotke už nikdy nevrátil. Bol prvým padlým slovenským stíhacím pilotom 1. frontovej garnitúry letky 13.

Jozef Vincúr (17.1.1943)

Len čo 17.1.1942 absolvovali príslušníci letky 13 v ranných hodinách niekoľko tvrdých bojových letov, vzlietla o 08.30 h dvojica v zložení por. let. J. Gerthofer a čtk. J. Vincúr na voľné stíhanie. Pri návrate na materskú leteckú základňu J. Vincúr ako prvý zaregistroval zmiešanú skupinu šiestich nepriateľských stíhačiek, tvorenú strojmi I-153 a I-16, ktoré leteli v letovej hladine 150-200 m. Skupinu intenzívne ostreľoval nemecký ľahký flak. Akonáhle sa uvedení piloti priblížili k nepriateľovi, následoval krátky manévrový letecký súboj. Následne sa J. Vincúr dostal do výhodnej streleckej pozície, no kým stačil stlačiť spúšť palubných zbraní, dostala jeho stíhačka Bf 109F zásah do pravej polovice krídla - pravdepodobne z nemeckého protilietadlového kanóna. V dôsledku nešťastného zásahu sa jedna polovica krídla oddelila od trupu a o 09.15 h neovládateľné lietadlo vrazilo v plnej rýchlosti do zeme v blízkosti obce Smolenskaja, južne od Krasnodaru. Pilot čtk. J. Vincúr zahynul.

Jozef Švejdík (31.1.1943)

31.1.1943 vzlietli na vojnové nebo rtk. rtm. let. Fr. Cyprich a rtk. J. Švejdík. Na naliehanie J. Švejdíka leteli ned poľné letisko Kropotkin. Len čo sa dostali nad toto letisko, videli, že na ňom pristávajú sovietske dvojplošníky. Na lákavé ciele zaútočil ako prvý veliteľ roja Fr. Cyprich. K jeho útoku sa následne pripojil aj J. Švejdík. V krátkom okamihu však Fr. Cyprich zaregistroval dve lietadlá padajúce v plameňoch z oblohy. Podľa Cyprichovho hlásenia z 31.1.1943 v jednom z horiacich lietadiel sedel J. Švejdík, pretože ten na jeho volanie rádiom neodpovedal, hoci krátko pred útokom na nepriateľské lietadlá Cyprich so Švejdíkom mali nadviazané rádiové spojenie.

Jozef Jančovič (30.3.1943)

Dňa 29.3.1943 Rtk. rtm. let. Fr. Cyprich štartoval na spoločný bojový let s čtk. J. Jančovičom. Vo chvíli, keď obaja slovenskí stíhači vzlietali, začali nepriateľské lietadlá bombardovať námorný prístav Tamaň. Čtk. J. Jančovič sa pustil tieto nepriateľské lietadlá prenasledovať. Len čo ich dostihol, na jedno z nich bez váhania zaútočil. Podľa výpovede očitých svedkov sa čtk. J. Jančovič dostal do leteckého súboja s nepriateľským stíhačom severovýchodne od Kerča nad Azovským morom.  Po ukončení súboja otočil svoj Bf 109G, W. Nr. 14. 830, smerom na pobrežie, aby sa pokúsil núdzovo pristáť na nerovnej, zákopmi a bunkrami zvrásnenej pôde. Pri  pristávacom manévri svoje lietadlo úplne rozbil. Sám utrpel ťažké zranenie na hlave, postihnuté boli predovšetkým oči. Okrem toho mal pomliaždeniny na celom tele a strelnú ranu v ľavej nohe. Z úplne zničeného lietadla vyslobodili ťažko zraneného J. Jančoviča príslušníci rumunskej vojenskej jednotky, ktorí ho dopravili do poľného obväziska v Záporožskoj, vzdialenej asi 30 km východne od Kerča. V nemeckom poľnom obväzisku mu bola poskytnutá prvá lekárska pomoc. Na druhý deň mal byť letecky presunutý do nemocnice v Kerči. Ale presun už nebol potrebný, čtk. J. Jančovič v ranných hodinách dňa 30.3.1943 svojim ťažkým zraneniam podľahol.

 

<<-- Letka 13: Vznik

Letka 13: II. garnitúra -->>

 

Tieto stránky sú optimalizované pre rozlíšenie 1024*768 a Microsoft Internet Explorer 5.5 a vyšší.
Akékoľvek pripomienky alebo návrhy posielajte na adresu sturmovik@zoznam.sk
© 2003  McMarcus, Slovakia.

 

 

Reklama


 

Počítadlo