Späť

Prehľad niektorých taktických manévrov
diel 1

 

Na tejto stránke uvádzam prehľad niektorých taktických manévrov používaných pilotmi počas druhej svetovej vojny. Nasledovné obrázky a text je prevzatý z knihy "Spojenecké stíhacie esa - taktika a technika vzdušných bojov 2. svetovej vojny" od Mika Spicka.

 

Desaťsekundová palebná obálka
Grafické vyjadrenie desaťsekundovej palebnej obálky (rozsahu) znázorňuje od "východzieho bodu" ciele vpravo od oblasti, v ktorej bolo možné zaútočiť behom 10 sekúnd od zamierenia, kedy sa cieľ dostal presne do stredu.

 

Caldwellova úniková metóda
Osvedčeným spôsobom "Killera Caldwella" ako striasť útočníka spoza jeho lietadla bolo "natlačiť všetko do jedného kúta, knipel, kormidlo aj plynovú páku, i keby to malo bolieť!" To ho dostalo do nekontrolovateľnej špirály s negatívnym násobkom g, v ktorej bolo takmer nemožné ho následovať.

 

Deflekčná streľba
Vzdialenosť, uhol predsadenia a rýchlosť pohybu cieľa v priestore sa musela odhadnúť v zlomku sekundy. Toto je štandartný výcvikový diagram používaný v britskom letectve pre výcvik odhadovania miery uhla predsadenia nutného pre úspešnú streľbu na ciele letiace rôznymi rýchlosťami, pod rôznymi uhlami k vlastnému smeru letu a na rôzne vzdialenosti.

 

Gabreského únikový manéver
Pri tomto súboji sa stíhacie eso na Thunderboltoch Francis Gabreski snažil donútiť svojho protivníka, aby vystrieľal všetku svoju muníciu. Pri každom útoku priviedol pritiahnutím svoj stroj do stúpavej  zatáčky smerom k nepriateľovi a umožňoval mu iba krátku deflekčnú streľbu pod úhlom 90° s mizivou nádejou na zásah.

 

Nôžkový manéver
I keď v odbornej literatúre tej doby bolo o ňom iba málo zmienok, rad fotografií zachycujúcich kondenzačné sledy na nebi po manévrujúcich stíhačkách naznačuje, že sa vtedy nôžkový manéver používal. Cieľom je dostať pôvodného útočníka pred seba sériou zatáčok o menšom polomere obrátených do opačného smeru.

 

Odrážanie boxerských úderov
Piloti Luftwaffe používali niekedy s obľubou taktiku známu ako "boxing" (boxerské údery), kedy dve lietadlá Bf 109 zaujímali východziu polohu za chvostom osamelého protivníka. Čeliť sa tomu dalo tak, že sa jemne stiahol plyn a akonáhle sa nemecký vedúci stíhač priblížil, vykonal sa prudký obrat smerom proti nemu, vystrelila sa krátka dávka a potom následovala zatáčka dole a pod jeho číslo.

 

Schopnosť zatáčania
Schopnosť zatáčania sa obvykle meria v násobkochsily gravitácie (preťaženia), teda g, a je v priamom vzťahu k rýchlosti letu a k úhlu náklonu lietadla v zatáčke, avšak nie v priamej úmere. Ako vyplýva z obrázku, náklon 60° je potrebný pre dosiahnutie 2 g a 82,8° pre 8 g. Táto vlastnosť je limitovaná dvoma faktormi: rýchlosťou a štrukturálnou pevnosťou trupu lietadla, kedy je 8 g považované za praktické maximum, i keď ide o limit bezpečnostný. Iba málo pilotov dokázalo presne strieľať pri preťažení väčšom ako 4 g, pričom k začiatku strácania zraku dochádza okolo 6 g. Minimálna (pádová) rychlosť rastie s násobkom g, ako je tiež na obr. uvedené v kilometroch za hodinu. Je dvojnásobná pri 4 g a takmer trojnásobná pri 8 g.

 

Manéver "Split S"
Išlo o široko využívaný únikový manéver, kedy po prevrátení lietadla na chrbát bol prudkým pritiahnutím zahájený rýchly, takmer zvislí let strmhlav a výchylkou krídielok mohol pilot kedykoľvek vybočiť do požadovaného smeru.

 

The Break
Štandartným únikovým manévrom pred útokom zozadu bolo vykonať čo možno najutiahnutejšiu bojovú zatáčku
 v smere letu útočníka, čím sa rýchlo zvyšovala potreba predsadenia pre správne zacielenie a prenasledovaný sa stával horšie zasiahnuteľný.

 

"Tchachov krížový manéver" ("Tchach Weave")
K vykonaniu "Tchach Weave" zaujímali dvojice lietadiel polohu vo formácii vedľa seba s rozostupom 270-360 metrov. Pokiaľ sa jedna dvojica stala terčom prepadu zo zadnej polosféry, okamžite uhýbala zatáčkou smerom k dvojici druhej a ich dráhy sa nôžkovite prekrížili tak, že prvá dvojica míňala druhú nahore. Pokiaľ ju nepriateľský stíhač následoval, stal sa zraniteľný pre čelný útok druhej dvojice mierne zdola, pričom sám nemohol skloniť "nos" lietadla a vystreliť, pretože hrozilo nebezpečie zrážky.

 

Útok priestorovým obratom
Využíval sa pre porazenie protivníka schopného vykonať zatáčku o menšom polomere. V tomto prípade stíhacie eso na Thunderboltoch Bob Johnson vykonal sudový výkrut proti smeru zatáčania nepriateľa, čo mu umožnilo dostať sa dovnútra polomeru jeho zatáčky a dosiahnuť polohu k streľbe.

 

Útok z boku z prevýšenia
Bočný útok sa zahajoval v prevýšení z letu v protismere posunutého do strany. Po vzájomnom priblížení zahájil stíhač zatáčku a strmhlav zaútočil z boku.

 

Útok zhora strmhlav
Zvlášť obľúbený v prípade priblíženia k nepriateľovi na kolíznom kurze s prevýšením bol čelný útok. Vykonával sa takmer zvislým letom strmhlav, pri ktorom bolo treba iba miernych úprav smeru letu pre udržanie nepriateľa v zameriavači i v prípade, že ten vykonával únikové manévre.